Autobustová stanica tam vyzerá ako malé trhovisko. Pred stanicou sú už zoradené čakajúce mašrutky a podľa výzoru všetkých cestujúcich tipujem na dedinčanov. Vodič modrej mašrutky, moderne oblečený švihák, mi odloží batožinu do kufra a usadí ma. Dostal inštrukcie a poradí mi, kde vystúpim. Zaplatila som 16 hrivien. Zatiaľ vôbec netuším ako dlho pocestujem. Cieľ mojej cesty - dedina Verbovec, od moldavských hraníc vzdialená do cca dvoch hodín. Niekde dole, na juhu.
V mašrutke sú pozaťahované závesy, pretože neznesiteľná horúčava je už na zabitie. Pár minút sedím sama, po chvíli prichádzajú ľudia, starí muži, matky s deťmi. Obsadení tak asi do polovice štartujeme. Dovolím si odhrnúť trochu závesu a pritom škodoradostným lúčom nepopáliť niečí pokoj. Chcem sa dívať a vychutnávať tento iný svet.
Mesto za oknom pôsobí ako väčšia dedina, pomenej ľudí, dosť neporiadku, staré budovy. Ľudia pristupujú na niekoľkých neoznačených zastávkach. Šofér mašrutky inkasuje peniaze, nedáva nikomu žiaden lístok a vydáva drobné aj počas nebezpečnej zákruty. Dokonca dvíha mobilný telefón a veselo komunikuje. Je to dobrý vodič, ak by nebol, už by sme určite havarovali.
Pri vystupovaní ľudia ďakujú spasiba, po rusky. Asi zo zvyku, lebo ukrajinské ďakujem je ďakuju. Všetci sa občerstvujeme, hlavne tekutinami. Dopíjam posledné zásoby čistej vody, ešte zo Slovenska. Spolucestujúci pijú všelijaké farebné vody, krikľavé, žlté, ružové, červené, oranžové. Až oveľa neskôr zistím, aké nechutne sladké sú.
Cestu nám spríjemňuje hlučná ľudová ukrajinská hudba. Tá je živá, veselá, pasuje k nadskakovaniu mašrutky. Ponáram sa do Ukrajiny cez túto malú vzorku hudby a ľudí. Atmosféra cestovania je mi úžasná. Pohľadom z okna sa pokúšam čítať azbuku, ale ide mi to zatiaľ nešikovne a pomaly.
Na ceste za mestom beží veľa kríkov, veľa stromov, čistý ekologický pohľad bez akýchkoľvek reklamných bilboardov. Modré nebo, páliace slnko. Prechádzame prvou dedinou. Žasnem nad jej výzorom nejakých našich 50.-60 -tych rokov. Domčeky sú malé, s milými okienkami, menším neporiadkom, lavičkami na priedomí a ešte stále funkčnými studňami na vodu. Kravky sa pasú popri ceste, len natiahnuť ruku a pohladiť ich cez otvorené okno. Psíkovia s hlavou na ceste, blízko pri kolesách áut, odpočívajú a počítajú okoloidúce vozidlá. Zrejme sú to ukrajinskí cestní štatisti.
Prechádzame okolo cintorína, ktorého kríže na hroboch sú namaľované modrou farbou. Tuším, taká istá je natretá aj na domoch, oknách a bránach v dedine. Asi jej tam majú veľa, tej modrej farby. Míňame akúsi alej s pamätníkom oných čias, ovenčenú kvetmi.
Do mnohých dedín autobus nezájde, tak zastaneme len na farebnej, mozaikovitej zastávke s folklórnym motívom, od dediny vzdialenej minimálne jeden kilometer. Značne špinavej. Až po pár dňoch sa dozviem a zažijem, ako ťažko sa autom prechádza niektorými dedinami. Cesty nie sú cestami, len akýmisi lepšími poľnými komunikáciami, zrejme po každom daždi inak vyformovanými. Formujú ich záprahy s koníkmi, kravkami a autá. Aha, tak preto vlastnia ľudia na dedine také staré automobilové šroty.
Po asi hodine a pol sa rozhodne vodič dopriať nám i sebe prestávku, takú 20 minútovú. Zastaneme na opustenej staničke, pred ktorou teta na stolíku predáva sladkosti, nanuky a malinovky. Spoľahnem sa na jedinú známu bonaqu, najdrahšiu z tých všetkých ponúkaných vôd. Prestávka je aj časom na cikanie detí. Muži si kúpia rýchlotopiace sa nanuuky, postávajú pred mašrutkou, obzerajú okolie a diskutujú. Len nesmelo blúdim s fotoaparátom po stanici, pretože sa bojím, že odídu bezo mňa. Po malom prevettraní a osviežení sa, je cesta v dusnej mašrutke ešte neznesiteľnejšia. A to stále neviem, že potrvá ďalšie 2 hodiny. V mašrutke chvíľu pozorujem malé bábo, ktoré mama zobliekla zo šiat, chvíľu čumím do slovníka a sem-tam pozerám po ľuďoch a počúvam ukrajinčinu.
Ukrajinské dedinky sú čarovné a rozprávkové. Také naozajstné.
Potom neskôr brzdíme a zastavujeme vo väčšom meste. Skoro padnem zo sedadla. Vidím obrovitánskeho Lenina. V strede námestíčka. Takého gigantického som "naživo" ešte nevidela. Tak ho pozdravím zo slušnosti. Hm.
Vidieť, že je to mesto, ľudia sú tak lepšejšie poobliekaní. Pozerám, ženy sú také, povedzme viac výraznejšie, viac odvážnejšie poobliekané. Ale šak pristane im to. Pozerám na hodinky. Cestujem vyše troch hodín. Nesťažujem si, baví ma to. A zrazu v najbližšej dedine, keď sa už zmierim s tým, že hádam až do tmy pocestujem, zakričí vodič, devočka, devočka. To som ja. To som ja v tej veselej mašrutke. Vystúpim, vezmem ruksak, zabudnem aj spasiba povedať a je to.
Už som tu. A viem, že sa mi to všetko páči, juj ako sa mi to tu páči.
